Aby sme tento rok pochopili čo je najdôležitejšie
0
Je potrojkráľová nedeľa ráno a ja si premýšľam v posteli o včerajšom dni. Cítím obrovskú vďačnosť za chvíle, ktoré som prežila. Sranda je tá, že všetko mohlo byť celkom inak. Posledné dni sa urputne snažím dokončiť MÔJ DIÁR 2017. Venujem tomu všetok “voľný” čas. Cítila som však už aj únavu a nešlo mi to tak ako by som potrebovala. V súlade s mojim heslom, že veci, ktoré majú byť realizované idú ľahko, mi niečo na tom nesedelo. Deti boli pár dní u mojich rodičov a napriek tomu som sa veľmi nepohla. Ponúkam Vám teda príbeh zo Života :).
Inak tú fotku na titulke som urobila popri tom rozmýšľaní. Zrazu som sa postavila a pozrela von z okna. Oplatilo sa! O pár minút tam dúha už nebola. Je to tak aj v živote, poďme na ten príbeh.
Bol čas ísť pre deti na Lazy. Večer pred odchodom ma napadlo, že by som mohla ostať doma a pracovať na MOJOM DIÁRI. V duchu som sa potešila môjmu nápadu, že nebudem “zabíjať” čas cestovaním hore dole a oznámila to mužovi. Proste moja myseľ bola zameraná na jedinú vec. Dokončiť diár.
Ráno som vstala s bolesťou hlavy. Vysvetlila som si to tým, že som do druhej do rána sedela za počítačom. Vyjdem zo spálne muž skrútený na sedačke, že ho ukrutne bolí hlava. Chvíľu mi prebleskla myšlienka, že asi by som ho samého nemala púšťať na cestu ale bola to len myšlienka. Zotrvávala som v presvedčení, že ostávam doma.
O 10,00 volala mama, že Lujza už dve hodiny plače. Asi ju bolí ucho ale nevie presne, že sa to snaží od nej zistiť ale a ona len plače. Čo má robiť? Jediné čo ma napadlo povedať, že neviem, že najlepšie urobí keď bude len s ňou a hlavne sa jej na nič nebude pýtať.
U nás doma začala akcia na rýchly presun. Nerozmýšľala som nad tým či idem. Jednoducho som sa začala obliekať. Hoci mi bolo celkom jasné, že ako náhle som zmenila svoje rozhodnutie, že idem s mužom tak prejde aj ten ukrutný plač. Za pol hodinu volala mama, že dievčatko zaspalo.
Dorazili sme na Lazy. Ten príchod asi ťažko popísať ale hneď v tú chvíľu som pochopila, že o čo všetko by som prišla keby som ostala doma. Vo dverách na zemi ležal had. Je jedno, že bol gumený, jačala som aj tak. Fedor vyletel z izby a od smiechu ležal na zemi a ja s ním. Tiekli mi slzy a ja som ich nedokázala zastaviť. Za ním vyšla vysmiata Lujza. Bola som šťastná, že po bolesti a plači ani náznak. Asi ma naozaj potrebovala dostať z domu. Chystala som sa naozaj sedieť celý deň za počítačom.
Čakal nás prestretý stôl. Nadšené deti a vlastne aj nadšený dedko a babka. Doma som si vôbec neuvedomila, že to môže byť pre všetkých také dôležité. Byť spolu. My totiž všade chodíme spolu. Po obede sme si vyšli spolu na prechádzku. Riadne sme vymrzli. Chcela som cestou aspoň natočiť video ale ani to zrazu nebolo dôležité. Dôležitá bola len tá chvíľa, ktorá plynula.
Naši si ohromne pochvaľovali ako si to užili.
A teraz také medzigeneračné okienko
Poslednú dobu veľmi diskutované, že akúže generáciu to vychovávame, keď dnešné deti sa do ničoho nemajú nútiť ani k jedlu, k spánku, k domácim prácam, k rešpektovaniu autorít… .
Mňa len stále pri tom napadá kto vychoval tých “nemožných” rodičov čo takto vychovávajú deti? Je to celé celkom jedno lebo každá doba si so sebou niečo nesie a verte, že aj my sa snažíme robiť všetko najlepšie ako vieme :). Čo je to vlastne slušnosť? A ako sa jej vlastne učí? Fedor 7r. mi na to povedal, že on vlastne nevedel, že sa zdraví kvôli slušnosti…
Zaujímali by ma pohnútky aj k plateniu za prácu
Napadlo ma to až cestou domov. Tak som sa Ťa nestihla spýtať mami :).
Pri odchode nasledovalo “tradičné vyplácanie”. Neviem prečo ale moja mama má taký zvyk. Platí deťom za pomoc alebo za vinšovanie a tak. Proste motivuje ich peniazmi… A jasné za vinšovačku to bol zvyk. Začínam mať teraz už v tom jasno ale doteraz som nemala správne argumenty prečo to nerobiť. To, že je to uplácanie nezabralo. Pre mňa by bolo v poriadku, proste aby dostali peniaze len preto, že to tak niekto chce urobiť. Proste chce dať. Musí byť na to nejaký dôvod? Jedine za prácu? Nielen tak?
To, že peniaze dostanú mi fakt nevadí, ale to, že výškou peňazí sú hodnotené. Veď toho hodnotenia budú mať ešte v živote dosť.
Tento raz som si pri tom niečo uvedomila, že ako sa dieťa môže cítiť pri tom zle. Čo spraví taká veta: “Fedor dostane tri eura a Lujza len dve lebo nechcela vinšovať.”
Videla som na Lujze, že je z toho smutná, že vlastne bola zlá a nie poslušné dievčatko. Bola zahanbená. Nič ma v tom momente iné nenapadlo, len som sa na ňu pozrela s veľkým úsmevom a slovami: “Lujzi ja Ti to euro doplatím za to, že si si dovolila babke nezavinšovať.” Usmiala sa na mňa a hodila sa mi okolo krku. Šepkala som jej do ucha, že je skvelá taká aká je.
Bola to veľmi intímna chvíľka pre nas dve. Teraz tu môžu prísť námietky, že som pekne mala podporiť babku a trvať na tom, že moja dcéra nebola poslušná. Lenže ja som nemohla. Nič zlé som totiž na tom nevidela. Môžem mame uznať pocity, že ju to môže mrzieť ale pýtam sa všetkých, je lepšie riešenie si pozornosť vynútiť napríklad peniazmi alebo prísť na niečo iné?
Keď sme odchádzali mama mala ten svoj výraz, že Lujza sa ani nerozlúčila ani nepoďakovala. Očakávanie vďačnosti je naozaj veľká téma. Vypovedá toľko veľa o človeku, ktorý ju očakáva.
Chvíľu som zaváhala, ale potom som sa na tom len smiala a ešte raz som mame poďakovala, ale tak úprimne lebo mi fakt pomohlo, že u nich deti mohli byť . Dobre si pamätám na to, že som nebola schopná ich tam ešte pred rokom nechať 
.
Naše medzigeneračné súžitie sa mení a každou návštevou je to lepšie a lepšie. Dôležité bolo, že keď to bolo najhoršie, tak sme to nevzdali. Pripravili by sme sa o to, čo nám nedokážu nahradiť žiadni iní ľudia, peniaze ani majetky na svete.
MÔJ DIÁR stále nie je hotový. Asi preto, lebo som potrebovala najprv spísať jeho príbeh a 4 otázky, ktoré mi zmenili život do mojej prvej elektronickej knihy. Pokiaľ Vás zaujíma aj môj osobný príbeh, pošlem Vám ho do Vašej e-mailovej stránky. Stačí keď mi tu dole v okienku necháte na seba svoj mail.
(363)