Rodičia verzus deti alebo keď má Empatia voľno

Stála som v sprche a premýšľala nad niečím, čo ma už obchádzalo niekoľko dní. Nedalo mi to pokoja.

Ako je to vlastne s tou schopnosťou “vcítiť sa”? S tou empatiou? Kam sa stráca keď ju najviac potrebujeme?

Začínam listovať na wikipédii. Okolo mňa sa začína čosi diať. Syn leží na zemi a trepe rukami a nohami. Dožaduje sa, aby mu muž pustil niečo v TV, čo je v programe až o hodinu. Nevstupujem im do toho. Dvaja na jedného by nebolo fér. Viem, že to spolu vyriešia oveľa skôr, ako keby som sa do toho zamontovala.

Chcem písať tento článok. Prichádza ku mne dcéra a prosí ma o pomoc. Chce si obliecť letné šaty. Mám chuť jej povedať, že chcem písať. Zahryznem si do jazyka, vstávam zo stoličky a idem jej pomôcť. Zapínam šaty na chrbte. Dozvedám sa, že sa teší na leto, že ho má najradšej, lebo bude nosiť krásne šaty. Túli sa ku mne a v zápätí ma posiela  preč. Pokračuje v obliekaní. Už nepotrebuje moju pomoc. Mám fakt dobrú náladu.

O chvíľu ma volá zas a tak dookola niekoľko krát. Medzi tým som si stihla urobiť večeru. Volá ma, aby som ju išla odfotiť. Áno je to titulná fotka k tomuto článku :). Beží na záchod. Opäť ma volá… Stále si premýšľam pritom nad tou empatiou.

Všade okolo počúvam, že je potrebné sa vciťovať do druhých… Čo však robiť vtedy keď sa stretnú dvaja, ktorí práve obaja potrebujú pochopenie? Kto z tých dvoch má byť “silnejší”? Kto má mať tú silu toho druhého podržať? Ako je možné z toho vyjsť bez  obojstranného sklamania alebo útokov?

Zväčša sa takáto “hra” odohráva medzi deťmi a rodičmi. Zarážajúce je to, že na veku “detí” vôbec nezáleží. Ostávame deťmi aj po 40-tke. Rodičia majú rôzne očakávania od svojich dospelých detí a dospelé deti od svojich rodičov. Pokiaľ sa nenapĺňajú, nasleduje vyvolávanie pocitov viny a zádrapky. Témy môžu byť rôzne, stále však ide o to isté. Túžba po láske, ocenení a pozornosti.

Pokračuje to sťažovaním sa, znechutením a odcudzením. Smutné… Večne a generačne sa opakujúce. Niekedy mám pocit, že to nie je možné  prekročiť. Komunikácia viazne. Obe strany sa obrňujú, až nakoniec okolo seba vystavajú neprekonateľný múr a len preto, že sa stratila schopnosť vcítiť sa.

Snažím sa na to pozrieť z pohľadu seba, ako mamy mojich detí. Premýšľam nad tým, čo ich učím práve v tomto detskom čase? Už dlho som si nepoložila práve túto otázku. Pripomenula mi ju nedávno priateľka pri našom rozhovore v celkom inej súvislosti.

Často sedím s dcérou na zemi a uznávam jej pocity. Nehovorím jej, že nie je dôvod plakať alebo, že už má prestať. Niekedy cítim, že to vo mne vrie, ale už to zvládam oveľa lepšie, ako keď jančil syn pred pár rokmi. V tom čase som dokonca o tom napísala článok, ktorý je jeden z mojich najčítanejších.

No a tu som písanie článku na dva týždne skončila. Niekedy mi chýba pointa. Asi preto aby som si to zažila z tej druhej strany. V tomto prípade zo strany “tej nechápavej” mamy. Keď je človek vo forme tak ho empatia neopustí. Urobí tak práve vtedy, keď si zoberie voľno aj naša trpezlivosť.

Už dlhší čas máme u nás doma Projet kľudné rána. Celkom nám to ide. Dovtedy, kým nám dôjde trpezlivosť, ALEBO DEŤOM?

Ranný príbeh

Dievčatko sa prebralo a začalo sa obliekať. Všetko išlo hladko do momentu, kým mal muž snahu jej pomôcť. V tej sekunde sa začalo ranné ródeo. Polovicu rodiny som poslala napred a ja hrdinsky, že to vyriešim. Mali sme ešte chvíľku čas. Tá chvíľka sa však rapídne skracovala a mojich tradičných 8 minút sa mi zrazu zdalo príliš veľa, keďže presne o tých osem minút som mala byť už v práci.

No darmo. Keď som videla akým tempom sa dcéra oblieka, povedala som, že mi je to ľúto, ale musím ju rýchlo obliecť hoci nechce. Tiekli jej krokodílie slzy, ale nechala sa obliecť a odniesť do auta. Spotená som ju naložila a chvíľu mala pocit, že som to fakt nezvládla. Nezvládla v tom, že som nebola schopná prepnúť do režimu, aby som ju chcela pochopiť. Jediné čo mi bežalo hlavou, že je o osem minút sedem.

Prišla som sedem štyri. Muž si potom zo mňa robil srandu, že ktovie akú traumu som jej v to ráno spôsobila a potom mi to vykričí za tridsať rokov. Večer som sa k tomu vrátila. Hľadela na mňa, že o čom hovorím. Svojím pohľadom “eee mama čo riešiš” mi jasne dala najavo, čo si o tom myslí. Bodaj by to tak bolo, že “prepáč mi to ráno” bude stačiť.

Pochopila som však vďaka tej rannej scénke, že sú chvíle, kedy si Empatia spolu s Trpezlivosťou skutočne berú voľno. Proste opustia nás asi práve vtedy, keď neodhadneme čo je skutočne dôležité v tej chvíli.

Celé moje zamyslenie nad Empatiou vzniklo po návšteve u mojich rodičov.  Mama bola zacyklená do svojich starostí tak veľmi, že za dva a pol dňa ma dokázala celkom znechutiť. Príbehy s mojimi deťmi mi to celé pekne ozrejmili.

Vo vzťahu rodičia verzus deti by bolo najideálnejšie  držať sa základného pravidla Školy lásky v rodine podľa Jiřiny Prekopovej: “nenechaj zapadnúť slnko nad svojim hnevom”. Znamená to, že naozaj neodídem spať skôr, ako sa vypovie nevypovedané. Len niekedy je tažké prelomiť mlčanie. Vtedy je čas zastaviť sa a porozmýšľať nad tým:

Čo  môžem urobiť pre seba  keď veci ostanú nevypovedané?

• Vyrozprávať sa môjmu mužovi. Našťastie ma počúva.
• Uvedomiť si, kde vlastne nastal ten skrat, aby som sa v budúcnosti mohla z toho poučiť.
• Pohovoriť  o tom ešte s kamoškou. Prídem na to, že nie som v tom sama a tiež mi to pripomenie, že všetko je vlastne v poriadku, len moja myseľ tomu pridala na intenzite.
• Vypísať sa z toho,  ja na to používam samokoučovací diár MÔJ DIÁR.
• NO A NAJDÔLEŽITEJŠIE JE porozprávať sa o tom s mamou.

Vďaka rozhovoru sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. Zádrhel bol v tom, že ona ani nevedela, že sa niečo negatívne udialo. Mala dosť svojich starostí a nebola schopná to uvidieť. Dohodli sme sa na tom, že keď sa ma niečo v budúcnosti dotkne, tak hneď budem o tom hovoriť, že to nemám  v sebe dusiť v domnieke, že by jej to mohlo ublížiť. V konečnom dôsledku ubližujem len sama sebe. 

Téma rodičia – deti má mnoho podôb. Keď to teraz čítam, ušli sme ohromný kus cesty. Som nesmierne vďačná za to, že sme to v našej rodine jednoducho nevzdali a stále hľadáme tú cestičku k sebe.

Na záver

Nedávno sme boli  v kine na Lego Batman v závere, nám legové figúrky chceli zanechať jasný odkaz.  RODINA a LÁSKA má naozaj silu.

Keď sa nechám vtiahnuť do  negatívnych emócií, nedokážem lásku v sebe  cítiť. Zavrie sa mi  srdce a potom  potrebujem čas,  kým sa z toho vyhrabem. Môže to trvať naozaj len chvíľu alebo aj 20, 30, 40 rokov… Je na mne ČO si vyberiem!

A Ty si vyberieš čo?

 

PS: Na ďalší deň po tom kine bol na TA3 takýto citát: “Čo dieťa nedostane, dokáže zriedka dať.” Ak máme pocit, že  sme niečo  “nedostali” to už nezmeníme, ale my sa to môžeme naučiť dávať.

PS2: Ak ešte stále nemáte MÔJ DIÁR môžete ho získať po zadaní mailu na tejto stránke  www.mojdiar.sk.

 

 

(502)