Odkiaľ prišlo moje “nechce sa mi”?

Dnešná téma na mňa vyskakuje posledný mesiac veľmi intenzívne. Skúmala som ju či ma postihla len teraz alebo je so mnou už dlhšie. Jednoducho keď som išla čokoľvek urobiť tak mi  tam naskočilo “nechce sa mi”. Keď čokoľvek chcel odo mňa niekto iný, naskočilo mi tam “nechce sami”.

Celkom ožili slová môjho dedka: “keď sa ti nechce, tak to je horšie, ako keď nemôžeš.”

Divné mi bolo, že to moje “nechce sa mi” mi sabotovalo aj všetky moje aktivity, ktoré som si sama vymyslela. S radosťou som sa do niečoho pustila a po krátkej chvíli som tam mala to také oooooch “nechce sa mi”! Celý čas som sa potom  presviedčala, že sa mi predsa chce,  tak čo to má byť!?

Uvedomila som si postupne, že to “nechce sa mi” je so mnou  celý život a čo je horšie, postihlo aj môjho syna. Vlastne vďaka nemu som si to celé uvedomila. Najradšej by som si ľahla na sedačku k nemu a robila to “nechce sa mi” s ním. Takto preležal skoro celú zimu až som si jedného dňa do MÔJHO DIÁRA napísala, že ak chcem, aby sa to zmenilo u syna, potrebujem niečo zmeniť ja u seba.

Keď som sa vrátila do minulosti tak som tam mala také príbehy, ako sa mi nechcel vyniesť smetný kôš, písať úlohy, keď som nemala nadšenú učiteľku za zadkom, tak sa mi nechcelo ani učiť.

Na gympli to tak aj dopadlo. Z predmetov, ktoré ma proste nebrali som bola rada, že som vôbec prešla. S tým prišli rôzne zákazy a obmedzenia a ja napriek nim som si robila podľa seba. Ostatne ako vždy. Od decka. Hoci som vedela, že bude krik, rodičia sa budú hnevať, aj tak som nerobila čo  chceli. Nerobila som veci, aby dobre bolo. Potrebovala som mať pocit, že aj keď bude krik, tak som si to vybrala ja sama.

Záhadou však ostalo, že na vysokej po prvých troch semestroch, ktoré som prešla s pocitom “ja im všetkým ukážem” som dostala krídla a celkom som si štúdium užila. Kríza prišla v štvrtáku, ale mala som skvelých spolužiakov, ktorí ma v tom nenechali. Školu som dokončila sama kvôli sebe, hoci niekde v zadu bolo, že “celá rodina bude mať radosť”.

A to teda aj všetci tú radosť mali. Bol to pre mňa životný úspech a asi by som sa dlho viezla na jeho vlne, keby som sa za dva roky nevrátila opäť do školy. Kde sa mi zrazu nechcelo písať úlohy a už vôbec sa mi nechcelo hovoriť anglicky. Nechcelo sa mi, nešlo mi to, nevedela som si s tým rady.

Ochorela som z toho. Hrozne. Moja autoimunita sa otočila proti mne a ochorenie štítnej žľazy ma sprevádzalo dlhých štrnásť rokov, kým som sa rozhodla, že už sa nepotrebujem chrániť chorobou. Teda autoimúnnou a dokázala som vyzdravieť bez chirurgického zásahu.  Oni to začali na mňa skúšať ďalšie, ale o tom inokedy.

Od nástupu choroby som sa po pol roku spamätala a opäť som žala jeden úspech za druhým. Nič mi nestálo v ceste. Práca bola pre mňa všetkým a súkromný život nejak išiel. Vlastne je úspech, že som sa dokázala vôbec vydať. Všetko bolo podriadené práci. Aj sobáš a príchod prvého dieťaťa bol v nedohľadne.

Až kým som dostala ďalší preplesk v práci. V jednom okamihu sa stali dve veci, dosiahla som najväčší pracovný úspech, ktorý o kúsok predbehlo moje preradenie na inú pozíciu. Avšak bez konzultácie so mnou. Nerozdýchala som to a z trucu som išla radšej rodiť. Vďaka tomu sa narodil Fedor a zmenilo sa úplne všetko.  Moje priority sa obrátili hore nohami. Pocit krivdy však niekde hlboko ostal.

Užívala som si materskú rolu ako nikdy nič v živote, ale cítila som, že bežné veci mi drhnú. Nešli mi tak ľahko, ako by som chcela. Fungovala som na zotrvačník. Celkom som sa stratila v kolotoči bežných vecí, za ktoré salvy a ocenenie neprichádzalo.  Ako som sa z toho dostala von, som spísala do mojej prvej elektronickej knihy 4 otázky, ktoré mi zmenili život.

A teraz k podstate. V našej rodine sa oddych moc nenosil. Pamätám si ako si chlapi u babky poobede ani pivo nemohli v kľude vypiť, lebo už bol krik, že zaháľajú. Mamu roky bolel chrbát a trpela všakovakými chorobami, aby si tak zabezpečila oddych. Dnes má 66 a pracuje tak ťažko ako nikdy v živote, má z toho náramnú  radosť a teší sa výbornému zdraviu. Beda však ak všetci okolo nepracujú tiež :).

Stačilo to všetko na to, aby som si to spojila s tým, že ten kto odychuje je zaháľač a oddychovať sa nepatrí a to, že má človek hodnotu sa preukazuje odvedenou tvrdou prácou. O to horší ten pocit “nechce sa mi” pre mňa bol.

Jediné čo som bola schopná, hovoriť si, že: “aj keď sa mi nechce s láskou sa príjmam a mám sa rada a aj keď sa synovi nechce s láskou ho príjmam a mám ho rada.” Keďže mi to vŕtalo hlavou a sama som si s tým nevedela dať rady, rozhodla som sa s tým vedome pracovať s emočnou koučkou.

Nielen preto, že nevysielam do okolia asi veľmi priaznivú energiu ale aj preto, že viem, že si ten pocit nemusím nechať. Kľudne môžem veci robiť  slobodne.

Načo sme teda prišli?

Za moje “nechce sa mi” sa skrylo niekoľko vecí POTREBUJEM SI ODDÝCHNUŤ a POTREBUJEM ABY MA NIEKTO OCENIL. 

To prvé ODDYCH som si podvedome nechcela dovoliť a to druhé OCENENIE som očakávala, že príde od druhých.

S tým oddychom už som popísala ako to vzniklo. S očakávanou pochvalou to je tak, že v detstve sa mi dostalo toľko pochvaly a obdivu, že zrazu, keď nejasal dennodenne môj muž nad mojím domácim výkonom a neskôr v práci sa nedialo nič výnimočné, zrazu moja hnacia nádrž ostala prázdna. 

Pocity sme ošetrili cez faster EFT  a teraz je na mne, aby som si dovolila bez blbého pocitu oddychovať a aby som sa naučila sama plniť moju hnaciu nádrž spokojnosti so samou sebou.

Teraz je všetko čerstvé,  keď objavím konkrétne kroky isto o tom napíšem.

Otázkou ostáva ako pracovať s vlastnými deťmi aby neboli závislé od pochvaly? Náš prvorodený to má podobne, ako ja. Lenže presne opačným efektom. Totiž odomňa sa mu tej pochvaly veľa nedostane. Nie preto, čo sa píše, že deti sa nemajú chváliť, ale zo strachu aby to potom nemal ako ja.

Všetko so všetkým súvisí a jeden príbeh plynule precháda do ďalšieho. Je na mne ako bude pokračovať.

A čo ten Váš? Viete aký chcete písať?

Skoro by som zabudla, priateľka ma nominovala do súťaže Bloger roka 2017. Ak máte chuť ma podporiť môžete zahlasovať TU. Je potrebne zadať mail a potom potvrdiť link, ktorý príde do Vašej emailovej schránky. Každý jeden hlas je premňa povzbudením do ďalšej práce. Ďakujem za Váš čas. Ak sa Vám nechce môžete sa teraz prekonať :). Prihlasovacia stránka sa objaví aj po kliknutí na tento banner:

Lenka

PS: tá fotka papagája má svoj význam. Keď som si mala predstaviť ako to “nechce sa mi” vyzerá tak mi čumel do očí takýto papagáj, vyškieral sa mi, rozhdadzoval rukami a škriekal “načo mi je perie”.

(472)