Popros pekne mamičku!

Hrkla vo mne táto veta napriek tomu, že bola dobre myslená. Veď mala podporiť moju rodičovskú autoritu.  Ohradila som sa, že ja nepotrebujem aby ma moja ešte nie dvojročná dcéra zakaždým keď niečo odo mňa chce prosila.

Vypočula som si od mojej mamy ako deti majú prosiť a ďakovať. Vraj sa to dočítala v múdrych knihách, že sa to má od nich vyžadovať.

Povedala som len, že sa to majú učiť napodobňovaním od nás dospelých ako sami ďakujeme a prosíme a že si myslím, že takto im to nie je potrebné vnucovať.

Mama vzala malú na ruky, že idú poliať kvety a hovorí mi: “Podaj mi krhličku!” Ako to vyslovila hneď sa zháčila  a ja jej na to: “Si nepoprosila!” Len odvetila: “Som to presne vedela…”

Mám  to z detstva tak, že  ako by som poprosila tak radšej nič nechcem. Preto pre svoje deti rada urobím veci aj bez prosenia. Tak viem, že prídu kedykoľvek s hocičím lebo budú mať istotu, že sa nemusia doprosovať. A že sú za to vďačné to viem ;-). Keď mala  dcéra asi 18 mesiacov a chcela sa dojčiť. Ponúkla som jej prsník, pozrela na mňa usmiala sa od ucha k uchu a povedala “ĎAKA”.

Povedala by som, že vynútené slovko PROSÍM je takým úplatkom a vlastne neučíme deti, že urobíme niečo pre nich  bez podmienok. Ani vďačnosť si nevynútime tá prichádza ruka v ruke s tým s akou láskou a bezpodmienečnosťou pre niekoho niečo urobíme…

(1128)