Príbeh namaľovaného obrázku

Prišla za mnou do kníhkupectva, že si potrebuje niečo kúpiť. Odbehla preč. Kým som vyšla von už ležala na zemi a plakala, že naozaj niečo potrebuje. Nevedela však presne čo to má byť. V priebehu pár minút sa to zmenilo tri krát.

Vzala som ju na ruky a niesla do obchodu so všeličím a verila som, že tam nájde to čo hľadá. Každá sme hľadali vo výške svojich očí. Zrazu si vybrala! “Túto oranžovú akrylovú farbu potrebujem.”

 V mojich očiach sa objavili otázniky ako svet, ale ona už išla k pokladni. Podávala som jej peniaze a ona sa snažila zaplatiť spoza pultu kde ju vôbec nebolo vidno. Vzala nadšene farbu aj výdavok.

Oči jej žiarili. Ona už vedela to, čo my ešte nie. Prišla domov, začala znášať všetko čo potrebuje. Sadla za stôl a jednoducho začala maľovať. 

 Milujem keď majú naše deti jasný cieľ. Vždy mi pripomenú, že sa máme od nich čo učiť. Keď domaľovala stáli sme tam s mužom v nemom úžase a nevedeli sme sa vynadívať. 

Mohlo to však skončiť celkom inak, keby som podľahla tlaku, že už musíme ísť domov, alebo “nebudem Ti nič kupovať keď tu ležíš na zemi.”

Som vďačná sama sebe, že som ju vzala na ruky a odniesla do obchodu kde našla to čo potrebovala. Som vďačná za to, že som sa v tom zhone zastavila a premenila detský plač na detské šťastie.

Preto prosím, zastavte sa aj Vy a darujte si šťastie. Je všade okolo nás, len si ho potrebujeme všimnúť. 

PS: Možno preto deti plačú. Potrebujú nás prebrať, aby sme dali dole klapky z očí a začali byť opäť vnímaví.

 

 

(301)